Objav hrobky Tutanchamona: koľko stoja zbierky a investície do umenia

4. novembra 1922 narazil tím britského archeológa Howarda Cartera v egyptskom Údolí kráľov na kamenný schod vytesaný do skaly. Viedol k vchodu do hrobky faraóna Tutanchamona. Bola to jedna z mála kráľovských hrobiek, ktoré vykradači v staroveku vážnejšie nepoškodili. Svet sa o pár týždňov dozvedel o zlatých predmetoch, nábytku, šperkoch a neskôr aj o slávnej pohrebnej maske. Príbeh však nie je len o archeológii. Je aj o peniazoch: kto vykopávky financoval, komu nálezy patria a ako sa určuje cena niečoho, čo je v podstate nenahraditeľné. Preto sa k nemu oplatí vrátiť, keď sa dnes hovorí o zbierkach a o tom, ako fungujú investície do umenia.

Mecenáš, ktorý vydržal financovať neúspech

Carter by hrobku nenašiel bez lorda Carnarvona, britského šľachtica a zberateľa. Ten financoval výskum v Údolí kráľov celé roky a nemal z toho žiadny veľký výsledok. Podľa známej verzie príbehu zvažoval, že ďalšiu sezónu už platiť nebude. Carter ho presvedčil ešte o jeden pokus.

Z finančného pohľadu je to typický vysokorizikový projekt. Náklady sa platia pravidelne, výsledok je neistý a úspech môže prísť až vtedy, keď väčšina ľudí už prestala veriť. Podobne fungujú rizikový kapitál alebo prieskum nerastných surovín. Väčšina pokusov nevyjde a návratnosť nesú zriedkavé úspechy. Carnarvon sa slávy dlho netešil. Zomrel na jar 1923, len pár mesiacov po objave.

Komu patrí poklad? Právo silnejšie ako trh

Mnohí mecenáši vtedy počítali s tým, že časť nálezov si nechajú. Pri Tutanchamonovi to dopadlo inak. Egyptské úrady trvali na tom, že nedotknutá kráľovská hrobka a jej obsah zostanú v krajine. Predmety sa stali súčasťou egyptských múzejných zbierok a mnohé z nich dnes patria k hlavným exponátom Veľkého egyptského múzea pri Gíze.

Pre investorov je to dôležité poučenie. Hodnotu predmetu neurčuje len dopyt. Starožitnosti a archeologické nálezy majú prísne pravidlá vývozu, obchodovania a vlastníctva. Medzinárodné dohody, napríklad dohovor UNESCO o boji proti nezákonnému obchodu s kultúrnymi statkami z roku 1970, výrazne obmedzili, čo sa smie legálne kupovať a predávať. Predmet bez preukázateľného a legálneho pôvodu môže byť pre poctivého kupca skôr právnym rizikom ako aktívom.

Ako príbeh zvyšuje cenu: efekt „Tutmánie“

Objav sa veľmi rýchlo dostal do médií. Carnarvon dal exkluzívne právo informovať o vykopávkach londýnskym novinám The Times. Ostatní novinári sa preto museli spoliehať na informácie z druhej ruky. Vlna záujmu o staroveký Egypt, ktorú dobová tlač nazvala „Tutmánia“, ovplyvnila módu, šperky, dizajn aj architektúru štýlu art deco. Egyptské motívy sa objavili na látkach, puzdrách na cigarety aj v kinách.

Ekonomicky tu vidno jav, ktorý pozná každý zberateľ. Cenu diela výrazne ovplyvňuje príbeh. Rovnaký predmet môže mať veľmi odlišnú hodnotu podľa toho, kto ho vlastnil, kde bol vystavený a aká legenda sa s ním spája. Odborne sa tomu hovorí proveniencia. Zdokumentovaný pôvod je pri umení často rovnako dôležitý ako samotné remeselné spracovanie.

Investície do umenia: čím sa líšia od akcií a dlhopisov

Umenie a zberateľské predmety sa niekedy označujú ako alternatívne aktíva. Na rozdiel od akcií alebo podielových fondov však majú niekoľko výrazných zvláštností:

• Nízka likvidita – dielo sa nedá predať okamžite za trhovú cenu. Predaj môže trvať mesiace a výsledok závisí od konkrétnej aukcie alebo kupca.
• Vysoké transakčné náklady – aukčné poplatky, provízie sprostredkovateľov a znalecké posudky môžu zjesť podstatnú časť prípadného zisku.
• Priebežné náklady – poistenie, odborné skladovanie, reštaurovanie a ochrana pred poškodením stoja peniaze, aj keď dielo nič nevynáša.
• Žiadny pravidelný výnos – obraz ani socha nevyplácajú dividendy ani úroky. Investor sa spolieha výlučne na prípadný rast ceny.
• Riziko pravosti a pôvodu – falzifikáty a sporná proveniencia sú na trhu s umením dlhodobým problémom.
• Netransparentné ceny – časť obchodov prebieha súkromne. Verejne známe rekordné aukcie preto neukazujú celý trh.

Mediálne známe rekordy pritom skresľujú vnímanie. Pri umení, podobne ako pri vykopávkach, sa najviac hovorí o výnimočných úspechoch. Diela, ktoré sa nepredali alebo stratili hodnotu, sa do titulkov nedostanú.

Nové formy vlastníctva a staré otázky

V posledných rokoch vznikli služby, ktoré ponúkajú takzvané frakčné vlastníctvo umenia, teda nákup malého podielu na konkrétnom diele. Existujú aj fondy zamerané na umenie a zberateľské predmety. Tieto modely sprístupňujú trh širšiemu okruhu ľudí, no základné otázky zostávajú. Kto dielo skutočne vlastní a spravuje? Aké sú poplatky? Ako a kedy sa dá podiel predať? Čo sa stane, keď poskytovateľ skončí? Pred akýmkoľvek rozhodnutím sa oplatí dôkladne si prečítať podmienky a porozumieť regulácii, ktorej služba podlieha.

Čo si z novembra 1922 zobrať pre vlastné financie

Príbeh Tutanchamonovej hrobky nie je návod na zbohatnutie. Pripomína skôr niekoľko nadčasových princípov. Prvým je trpezlivosť: Carnarvonovo financovanie ukazuje, že niektoré projekty potrebujú roky. Zároveň si však mohol dovoliť stratiť peniaze, ktoré do výskumu vložil. To platí aj pre bežného človeka. Do málo likvidných a ťažko oceniteľných aktív by mali smerovať len peniaze, ktoré nebude potrebovať na bežný život ani na finančnú rezervu.

Druhým princípom je dôležitosť práva a dokumentácie. Najcennejší poklad 20. storočia napokon nepatril tomu, kto ho financoval, ale krajine, z ktorej pochádzal. Tretím je sila príbehu. Ten dokáže hodnotu zvýšiť, ale aj nafúknuť očakávania. Pre mnohých zberateľov je napokon najväčším výnosom radosť z vlastníctva a poznania, nie finančný zisk. Aj to je legitímny dôvod zbierať, ak človek pozná náklady a riziká.