Väčšie domovy pre seniorov, alebo menšie a bližšie k rodine? Slovensko rieši, ako skrátiť čakanie na opateru

Otázka, kam umiestniť starnúceho rodiča, ktorý sa už o seba nedokáže postarať, dnes trápi čoraz viac slovenských domácností. Miest v pobytových zariadeniach sociálnych služieb je málo a rodiny často čakajú na prijatie mesiace. Jedným z návrhov, ako túto situáciu zlepšiť, je zvýšiť kapacitu existujúcich zariadení. Podľa jeho zástancov by sa tým čakacie lehoty mohli skrátiť. Názory na to, či je to správny smer, sa však rôznia.

Demografia tlačí na systém

Slovensko patrí ku krajinám, ktorých obyvateľstvo starne pomerne rýchlo. Silné populačné ročníky sa postupne dostávajú do veku, keď zvyčajne pribúda zdravotných problémov aj potreby dlhodobej starostlivosti. Domáca opatera, ktorú dlhodobo zabezpečujú najmä rodinní príslušníci, má svoje hranice. Deti seniorov sú často samy ešte v produktívnom veku, pracujú alebo žijú ďaleko od rodičov.

Tlak na pobytové služby preto bude v najbližších rokoch skôr rásť ako klesať. Práve preto sa vracia debata, či by sa mal dopyt riešiť navyšovaním počtu lôžok v už fungujúcich zariadeniach.

Argumenty za väčšie kapacity

Zástancovia rozširovania zdôrazňujú najmä praktické výhody. Rozšíriť existujúce zariadenie býva rýchlejšie ako stavať úplne nové, pretože prevádzkovateľ už má zázemie, personál aj skúsenosti. K ďalším argumentom patria:

• kratšie čakanie na prijatie pre seniorov v naliehavej situácii,
• nižšie náklady na jedno miesto vďaka úsporám z rozsahu,
• menší tlak na rodiny, ktoré dnes opateru často nezvládajú popri zamestnaní.

Prečo časť odborníkov váha

Kritici pripomínajú, že veľké inštitúcie s množstvom klientov sa dlhodobo spájajú s menej individuálnym prístupom. Európska politika v sociálnej oblasti sa preto už roky snaží podporovať deinštitucionalizáciu, teda presun od veľkých zariadení k menším domácnostiam, terénnym službám a podpore ľudí v ich prirodzenom prostredí. Z tohto pohľadu by zväčšovanie domovov išlo proti trendu, ktorý má zlepšiť kvalitu života klientov.

Druhým problémom je personál. Samotné lôžka starostlivosť nezabezpečia, ak chýbajú opatrovatelia a sestry. Sektor sociálnych služieb pritom dlhodobo zápasí s nízkym ohodnotením práce aj s odchodom pracovníkov do zahraničia či do iných odvetví.

Financovanie ako kľúčová otázka

Za celou debatou stoja aj peniaze. Prevádzku zariadení financuje kombinácia verejných príspevkov, zdrojov samospráv a platieb samotných klientov, ktoré často pokrývajú z dôchodku, prípadne s pomocou rodiny. Každé nové miesto preto znamená nielen investíciu do budovy, ale aj dlhodobé prevádzkové výdavky.

Pre domácnosti je to pripomienka, že starostlivosť v starobe je významnou finančnou položkou, s ktorou sa oplatí počítať vopred. Pre štát zasa ide o rozhodnutie, či uprednostní rýchle navýšenie kapacít, alebo pomalšiu, no kvalitatívne odlišnú premenu systému. Rozumným kompromisom môže byť kombinácia oboch prístupov: rozšíriť kapacity tam, kde sú čakacie lehoty najdlhšie, a zároveň posilniť terénne a komunitné služby, aby seniori mohli zostať doma čo najdlhšie.