Lacný tovar má aj druhú cenu. Platia ju iní ľudia, príroda a budúce generácie

Lacný tovar patrí k najviditeľnejším výhodám globalizovanej ekonomiky. Oblečenie, potraviny či elektronika sú dnes pre bežnú domácnosť dostupnejšie než pred niekoľkými desaťročiami. Nedeľný komentár v Denníku N však kladie otázku, ktorú si pri nákupe kladieme len zriedka. Kto v skutočnosti zaplatil rozdiel medzi cenou na etikete a tým, koľko výroba naozaj stála?

Cena nie je to isté ako náklad

Ekonómovia tento jav nazývajú externality. Sú to náklady, ktoré vznikajú pri výrobe alebo spotrebe, no neznáša ich výrobca ani kupujúci. Platí ich niekto tretí: okolie, budúce generácie alebo ľudia na druhom konci dodávateľského reťazca. Typickými príkladmi sú:

• znečistenie ovzdušia a vody v blízkosti tovární,
• vyčerpávanie pôdy a prírodných zdrojov,
• nízke mzdy a zlé pracovné podmienky v krajinách s lacnou pracovnou silou,
• emisie skleníkových plynov, ktorých dôsledky sa prejavia až o roky neskôr.

Tieto položky sa do konečnej ceny nepremietnu, a tak trh vysiela skreslený signál. Produkt pôsobí lacno, hoci celkové náklady pre spoločnosť môžu byť výrazne vyššie.

Panovať, alebo spravovať

Autor komentára vychádza z biblického obrazu, podľa ktorého má človek naplniť zem, podmaniť si ju a panovať nad ňou. Upozorňuje, že pri pomýlenom výklade sa z tohto poslania stáva ospravedlnenie moci, ktorá neberie ohľad na dôsledky ani na utrpenie, ktoré spôsobuje. Úctu k životu podľa neho nepreukazujú slová, ale neustála sebareflexia. Ako zaobchádzame s tým, čo sme dostali? A koľko toho skutočne potrebujeme?

Hoci ide o duchovnú úvahu, jej jadro sa prekrýva s debatou, ktorú dlhodobo vedú ekonómovia aj regulátori. Tradičné chápanie hospodárstva kládlo dôraz najmä na rast produkcie a spotreby. Dnes sa čoraz viac skúma aj to, aký vplyv majú tieto činnosti na prírodu a ľudí.

Skryté náklady sa vracajú

Náklady presunuté na iných často nezmiznú, iba sa odložia. Klimatické zmeny, sucho či degradácia pôdy sa môžu neskôr prejaviť v cenách potravín a komodít, vo výdavkoch verejných rozpočtov alebo vo vyšších poistných škodách. Čo spotrebiteľ ušetril pri nákupe, môže spoločnosť ako celok zaplatiť v inej podobe.

Na tento problém reaguje aj politika. Európska únia zaviedla systém obchodovania s emisnými povolenkami, v ktorom znečisťovatelia platia za vypustený oxid uhličitý. Postupne tiež sprísňuje pravidlá týkajúce sa udržateľnosti a dodávateľských reťazcov firiem. Cieľom je, aby sa aspoň časť skrytých nákladov premietla do cien a do rozhodnutí podnikov.

Otázka pre spotrebiteľa aj investora

Komentár neponúka jednoduchý návod. Necháva čitateľa s otázkou, či je nízka cena vždy výhrou. Domácnosti môže viesť k zamysleniu, čo kupujú a ako dlho veci používajú. Firmy a investori si zase môžu uvedomiť, že model postavený na presúvaní nákladov na iných nemusí byť dlhodobo udržateľný. Jeho ekonomiku môže zmeniť regulácia, tlak verejnosti aj samotné dôsledky škôd na životnom prostredí.

Lacnosť má teda dve tváre. Jednu vidno na účtenke. Druhá sa ukáže inde: v krajine, kde tovar vznikol, v prírode, z ktorej sa čerpalo, alebo v budúcnosti, ktorá dostane účet neskôr.