Rovnaký štandard tokenu neznamená rovnaké riziko: čo z neho vyčítate

Kto si v peňaženke pozrie detail tokenu, často uvidí skratku ako ERC-20 a môže ju vnímať ako pečiatku, ktorá token robí dôveryhodným. Je to pochopiteľný omyl. Štandard tokenu hovorí len o tom, ako sa s tokenom dá komunikovať: ako zistiť zostatok, ako poslať prevod, ako povoliť aplikácii narábať s prostriedkami. O tom, kto token vydal, koľko ho môže vzniknúť, kto ho môže zmraziť alebo čo vlastne predstavuje, štandard nehovorí nič. Pre slovenských používateľov, ktorí kupujú kryptoaktíva cez burzy alebo ich presúvajú do vlastných peňaženiek, je tento rozdiel praktický, nie akademický.

Prečo na tom záleží práve vám

Bežný človek sa s tokenovými štandardmi stretáva nevedome. Keď si na burze kúpi stablecoin a pošle ho do vlastnej peňaženky, peňaženka ho dokáže zobraziť práve preto, že token dodržiava známe rozhranie. Keď ho neskôr pripojí k decentralizovanej aplikácii, tá vie zavolať rovnaké funkcie ako pri stovkách iných tokenov. Pohodlie, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, stojí na tom, že sa vývojári dohodli na spoločnom jazyku.

Rovnaké pohodlie však môže uspať pozornosť. Ak peňaženka zobrazí neznámy token úplne rovnako ako známy stablecoin, používateľ ľahko nadobudne dojem, že ide o porovnateľné aktíva. Technicky sa správajú rovnako, ekonomicky a právne môžu byť úplne odlišné.

Čo štandard naozaj je

Tokenový štandard je technická špecifikácia. Určuje, aké funkcie má program tokenu ponúkať, aké vstupy prijíma a v akej podobe vracia výsledky peňaženkám a ďalším aplikáciám. Dá sa prirovnať k zásuvke v stene: norma určuje tvar a napätie, aby do nej pasoval každý spotrebič. O tom, či je spotrebič kvalitný, alebo či vám nespáli poistky, norma zásuvky nerozhoduje.

Najznámejšie štandardy pochádzajú zo siete Ethereum, kde vznikajú ako verejné návrhy s označením ERC:

• ERC-20 pre zameniteľné tokeny, kde je každá jednotka rovnaká ako iná, typicky stablecoiny alebo tokeny projektov,
• ERC-721 pre nezameniteľné tokeny (NFT), kde má každý kus vlastný jedinečný identifikátor,
• ERC-1155, ktorý v jednom kontrakte spája zameniteľné aj nezameniteľné tokeny.

Iné blockchainy, napríklad Solana, používajú vlastné tokenové programy a pravidlá. Princíp je však rovnaký: spoločné rozhranie, na ktoré sa môžu spoľahnúť peňaženky, burzy aj prieskumníky blokov.

Svet bez spoločných pravidiel

Aby bolo jasné, prečo štandardy vznikli, stačí si predstaviť opak. Ak by každý token pomenoval funkciu na zistenie zostatku, prevod či schválenie po svojom, každá peňaženka a každá aplikácia by musela pre každý token písať samostatné prepojenie. Nový token by mohol fungovať bezchybne, a predsa by ho existujúce peňaženky nezobrazili a iné programy na blockchaine by ho nevedeli použiť.

Pripomína to obdobie, keď mal každý výrobca mobilov vlastnú nabíjačku. Spoločný štandard prináša jednotné vstupné body pre bežné operácie. Peňaženka vie, ako sa spýtať na zostatok, aplikácia vie, ako požiadať o prevod, prieskumník blokov vie, ktoré udalosti má čítať. Vývojár tak nemusí poznať vnútro každého tokenu, stačí mu poznať rozhranie. Práve táto zameniteľnosť prepojení umožnila rýchly rast decentralizovaných búrz a požičiavacích protokolov.

Čo štandard nezaručuje

Tu je jadro veci. Dva tokeny môžu dodržiavať rovnaký štandard, a pritom:

• bežať na úplne odlišnom kóde s rôznymi chybami,
• mať rozdielne administrátorské práva, napríklad možnosť dopĺňať nové tokeny, pozastaviť prevody alebo blokovať adresy,
• mať rôzne nastavenú celkovú ponuku a jej vývoj,
• predstavovať niečo úplne iné, od digitálneho dolára cez herný predmet až po token bez akéhokoľvek krytia.

Štandard tiež nerieši práva mimo blockchainu. Ak token sľubuje nárok na nejaké aktívum alebo službu, o tom, či je tento nárok vymáhateľný, rozhoduje vydavateľ, zmluvy a právny rámec, nie rozhranie kontraktu. Rovnaký názov a symbol navyše môže použiť ktokoľvek, preto sa v peňaženkách bežne objavujú napodobneniny známych tokenov. Rozhodujúca je adresa kontraktu, nie meno.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia schválenia. Štandard ERC-20 umožňuje držiteľovi povoliť inej adrese, typicky aplikácii, aby za neho minula určitý objem tokenov. Je to praktické, no ak používateľ podpíše neobmedzené schválenie podvodnému alebo neskôr napadnutému kontraktu, môže prísť o prostriedky bez ďalšieho potvrdenia. Štandard teda nevytvára len pohodlie, ale aj nové miesta, kde sa dá urobiť chyba.

Regulácia, burzy a slovenský kontext

V Európskej únii platí nariadenie MiCA, ktoré upravuje vydávanie kryptoaktív a činnosť poskytovateľov služieb vrátane osobitných pravidiel pre stablecoiny. Dohľad nad trhom koordinuje európsky orgán ESMA a na národnej úrovni ho vykonávajú domáce orgány, na Slovensku Národná banka Slovenska. Regulácia sa však zameriava na vydavateľov a poskytovateľov služieb, nie na technické rozhranie tokenu. Skutočnosť, že token dodržiava ERC-20, nič nehovorí o tom, či jeho vydavateľ spĺňa regulačné požiadavky.

Pre bežného používateľa z toho plynie jednoduchý rozdiel: kto kupuje cez regulovaného poskytovateľa, má aspoň čiastočnú ochranu na úrovni služby. Kto pracuje priamo s kontraktmi vo vlastnej peňaženke, nesie zodpovednosť za overenie sám. Do akej miery bude regulácia v budúcnosti zasahovať aj do technickej stránky tokenov, napríklad do požiadaviek na administrátorské práva, zostáva otvorenou otázkou.

Náš pohľad: štandard ako jazyk, nie ako záruka

Podľa nás je užitočné vnímať tokenové štandardy podobne ako spoločný jazyk. Umožňujú, aby sa aplikácie dohovorili, ale nehovoria nič o tom, či ten, kto hovorí, má pravdu. Dá sa čakať, že s rastom tokenizácie, teda prenášania tradičných aktív ako dlhopisov či fondov na blockchain, bude počet tokenov s rovnakými štandardmi ďalej pribúdať a rozdiely medzi nimi sa budú skrývať hlbšie v kóde a v právnej dokumentácii.

Kľúčová otázka je, či sa nástroje pre bežných ľudí, teda peňaženky a burzy, naučia tieto rozdiely zrozumiteľne ukazovať. Niektoré peňaženky už upozorňujú na rizikové schválenia či podozrivé tokeny, no jednotný prístup neexistuje. Kým sa to nezmení, platí stará zásada: rovnaký obal neznamená rovnaký obsah.