Šéf NKÚ varuje pred arabskými peniazmi do závlah: hrozí dlh pre ďalšie generácie aj menej transparentnosti

Zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy sa na Slovensku vracia do centra pozornosti. Dôvodom sú suchšie roky, zmena klímy a zlý stav infraštruktúry, z ktorej sa veľká časť roky nepoužíva. Plán, podľa ktorého by obnovu mohli financovať investori z arabského sveta, však vyvolal ostrú reakciu Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ). Jeho predseda ironicky poznamenal, že „zrazu nás idú zachraňovať šejkovia“, a upozornil na riziká, ktoré by podľa neho mohli prevážiť nad krátkodobým prínosom.

Prečo sú závlahy ekonomická téma

Závlahové systémy nie sú len vecou agronómov. Od nich závisí, či budú úrody stabilné, či budú farmy ziskové a do akej miery sa krajina dokáže uživiť sama. Keď poľnohospodári nemajú prístup k vode, zostávajú bezbranní voči suchu, ich výnosy kolíšu a viac sa dováža. Modernizácia siete preto patrí medzi investície, ktorých návratnosť nemožno merať len priamym výnosom. Zisťuje sa aj na tom, aké škody a výpadky produkcie pomôže odvrátiť.

Problémom je rozsah potrebných peňazí. Zastarané čerpacie stanice, potrubia a kanály si vyžadujú rozsiahle a dlhodobé investície, na ktoré štátny rozpočet pri súčasnej konsolidácii verejných financií nemá dosť priestoru. Práve preto sa hľadá súkromný alebo zahraničný kapitál.

Výhrady kontrolórov

Šéf NKÚ nespochybňuje, že závlahy treba obnoviť. Jeho kritika smeruje k spôsobu financovania. Upozorňuje najmä na dve veci:

• Zadlženie budúcich generácií: Ak sa štát zaviaže investorom dlhodobo splácať alebo im garantovať výnos, ide v praxi o záväzok, ktorý zaťaží verejné financie aj o niekoľko rokov či desaťročí. Na výdavky z rozpočtu bude teda platiť aj ten, kto o dohode nerozhodoval.
• Strata transparentnosti: Pri projektoch so zahraničnými partnermi môžu byť dôležité podmienky skryté v zmluvách, do ktorých verejnosť ani kontrolné orgány nemusia mať plný prístup. Ťažšie sa potom posudzuje, či štát nepreplatil a kto znáša riziká.

Skúsenosti so súkromným kapitálom vo verejných projektoch

Zapájanie súkromných investorov do verejnej infraštruktúry nie je v Európe ničím novým. Projekty verejno-súkromného partnerstva umožňujú postaviť infraštruktúru rýchlejšie a rozložiť náklady v čase. Ich slabinou však je, že celková cena pre štát často vychádza vyššie, ako keby si projekt financoval sám. Investor totiž oprávnene očakáva zhodnotenie a štát mu za to platí po celý čas trvania zmluvy.

Odborníci na verejné financie preto pri takýchto projektoch zdôrazňujú niekoľko podmienok: dôkladné porovnanie s alternatívou financovania z rozpočtu alebo eurofondov, jasné rozdelenie rizík a zverejnenie zmlúv. Ak tieto podmienky chýbajú, môže sa projekt, ktorý mal pomôcť, zmeniť na dlhodobú záťaž pre rozpočet.

Čo bude rozhodujúce

Výsledok bude závisieť od toho, aké konkrétne podmienky štát s investormi dojedná. Rozhodne najmä to, kto bude infraštruktúru vlastniť, ako dlho bude spolupráca trvať, či štát poskytne garancie a ako sa určí cena za vodu alebo za služby. Hlas NKÚ zatiaľ pôsobí najmä ako varovanie: obnovu závlah je potrebné zvládnuť tak, aby z nej mali úžitok poľnohospodári aj daňovníci a aby nevznikli záväzky, ktoré verejnosť nemá ako skontrolovať.